Niekedy nevieme, či kráčame po správnej ceste. Sebavedomo sa chceme vydať po ceste, ktorá vedie rovno, no "zhoda okolností" nás chytí za plecia a otočí doľava. A väčšina ľudí len kráča, aby to proste mali z krku. A až keď sme niekoľko kilometrov od štartu, v hlave nám skrsne priateľská a sofistikovaná myšlienka typu "ja som debil." No začínať odznova by bolo príliš namáhavé, ba priam hrozivé. Ale stojí nám za to plahočiť sa v bahne? Hoci predsa len, aj to sa raz zmení na pevnú pôdu pod nohami. Niekedy sa musíme vyváľať v bahne ako prasce, aby sme sa mali dôvod umyť. A keď príde dážď, v ktorom sa ťažko kráča, cez ktorý nič nevidíme, ktorý nás zmáča do poslednej nitky a my sa hneváme, že nám ničí náš vonkajší imidž, o ktorý sa podľa dnešných spoločenských štandardov musíme zaujímať, neuvedomujeme si, že nás umýva. A zmýva make up či lak na vlasoch a všetky povrchné, groteskné masky, a my sa cítime zraniteľne a škaredo, priam ako príšery, pretože to všetko systém tohto sveta odsudzuje. Naše pravé tváre - chaotické, citlivé duše, ktoré môžem prirovnať len ku vode. Voda sa zleje s ďalšou vodou. A zatiaľ čo my reagujeme na ťažobu vonkajších kvapiek, naša duša tvorí. A keby sme ju len odhalili, zliala by sa s nimi, takisto ako s inými kreatívnymi dušami, a záplava by umyla špinavý svet.